Fraktálna krajina

Ako v prírode, aj v architektúre sa štruktúra a forma rodia zo sebepodobnosti. Fraktálna mriežka sa mení v čase, no zachováva vnútorné väzby, ktoré udržiavajú jej celistvosť – spôsob, akým jedna forma vyrastá z druhej a súčasne ju obnovuje.

​

Tento princíp sa prenáša aj do väčších mierok. Urbanistický charakter krajiny vzniká z prepojenia sebepodobných hmôt, ktoré vyrastajú z prírodného miesta a pokračujú v jeho logike. Sebepodobnosť sa prejavuje vo vnútornom usporiadaní štruktúr aj vo vzájomnom súvise hmôt – v spôsobe, akým sa architektonické formy stávajú ozvenou svojho prírodného prostredia. Horská hmota sa vzťahuje k štítu, nížinná k horizontu roviny. 

​

V zmysle Gawłowského teórie dobrého pokračovania ide o organické nadviazanie kultúrnej vrstvy na vrstvu prírodnú. Architektonické a urbanistické formy sa stávajú pokračovaním prírody v inej látke – prekladajú jej tvarotvorné princípy do mierky človeka a obydlia.

​

Dobré pokračovanie preto nie je len otázkou kompozície, ale prejavom hlbšej súvzťažnosti medzi prírodnou a ľudskou tvorbou. Fraktálna sebepodobnosť spája tieto vrstvy do jedného kontinuálneho systému, ktorý sa mení v čase, no zachováva vnútorný poriadok – znaky živej formy.

​

Architektúra, ktorá vyrastá z miesta, sa tak stáva súčasťou väčšieho organizmu – krajiny, ktorá sa neustále obnovuje v sebe samej. Jej forma je výsledkom dialógu medzi prírodou a človekom, medzi tým, čo vzniká samo, a tým, čo je vytvorené z potreby. V tomto napätí sa rodí fraktálna krajina – krajina, ktorá sa tvorí z vnútra svojich vlastných zákonitostí a ktorá v sebe nesie pamäť i budúcnosť miesta.